Počas roku 2022 sa stabilizovala situácia s ochorením COVID-19. S Božou pomocou sme toto obdobie zvládli a boli sme stále činní vo zvestovaní i pestovaní spoločenstva so spolukresťanmi, priateľmi a rodinou. Opäť sa obnovili zhromaždenia v sále Kráľovstva aj schôdzky pred službou v Domove Jah jireh. Tešíme sa z možnosti slúžiť pri stojanoch v blízkosti Domova a zo spolupráce s inými členmi zboru.

V októbri nás prišli navštíviť predškoláci z materskej školy na ulici M. Mišíka, ktorá je hneď vedľa našej ulice. Predstavili nám svoje zručnosti a folklórne umenie. Bolo to milé stretnutie tých najmenších a skôr narodených.

Sobota 4.9.2021 bola výnimočným dňom. Bol to deň, keď sme si slávnostne pripomenuli piate výročie otvorenia Domova Jah jireh v Prievidzi. Pre pretrvávajúce riziká v súvislosti s ochorením COVID-19 sa toto podujatie konalo formou videokonferencie cez aplikáciu Zoom®.

Program podujatia pozostával z dvoch častí. O 13.30 si členovia občianskeho združenia Jah jireh mohli vypočuť prejav brata Lubomíra Müllera, predsedu predstavenstva, ktorý v priebehu asi dvadsiatich minút päťročnú históriu domova aj to, aké problémy bolo potrebné po ten čas prekonávať. Po skončení prejavu nasledovala krátka prestávka vyplnená hudobným pásmom. Počas nej sa pripájali ďalší pozvaní, aby sa mohli zúčastniť druhej časti stretnutia – programu pri príležitosti výročia, ktorý sa začal o 14:00 v príjemnej atmosfére priateľov z viacerých zborov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia.

Úvodným bodom programu bola niekoľkominútová hudobno-obrazová prezentácia zachytávajúca niektoré z mnohých pekných chvíľ, ktoré sme v Domove za tých päť rokov zažili. Zaspomínali sme si tak na spoločenské stretnutia, zaujímavé aktivity, ale aj príjemné chvíle strávené spoločenstvom cez Zoom®.

Veľmi nás potešilo, že k programu prispeli krátkym videom aj naši priatelia z domova Jah jireh v Mariánskych Lázňach.

Na záver bolo prvýkrát verejne premietnuté oficiálne prezentačné video Domova Jah jireh v Prievidzi.

Z dôvodu pandemickej situácie sme sa síce nemohli pri tejto peknej príležitosti stretnúť vo väčšom počte osobne, no predsa v momentálnych okolnostiach nachádzame aj ozitíva. Teší nás napríklad to, že vďaka využívaniu Zoom-u sme mohli spoznať mnohé nové, milé tváre. Výrazne sa rozšírila spolupráca pri rozboroch denného textu so spolukresťanmi z Českej republiky.

Ďalšou vecou z ktorej máme radosť, je príjemná spätná väzba k príspevkom zdieľaným na našom profile na Instagrame a Facebooku. Príspevky o rôznych záujmových a duchovných činnostiach, ktoré v domove prebiehajú, sa tešia veľkej obľube a milé komentáre k nim, napríklad od rodinných príslušníkov našich rezidentov a ďalších známych, nás vždy zahrejú pri srdci. Ohlasy sa k nám dostali až z Anglicka. Na adresu tradičných slivkových gúľ z našej kuchyne: „Vyzerajú chutne. V Británii som ich nikdy nevidel.“ Ocenenie našej práce vyjadrila jedna sestra na Instagrame slovami: „Ja Vám ďakujem, s akou láskou to pre našich zostarnutých robíte. Maminke sa darí len vďaka Vám.“ A my zas ďakujeme za tieto povzbudzujúce vyjadrenia!

Ďakujeme aj všetkým tým, ktorí boli s nami spojení pri príležitosti piateho výročia. Osobitne by sme chceli poďakovať všetkým, ktorí sa za tých päť rokov podieľali na chode a údržbe Domova prostredníctvom rôznych stavebných a opravných prác, organizovaní spoločenských aktivít či duchovných činností. Ďakujeme za vás Jehovovi a tešíme sa na ďalšie príjemné chvíle a spoluprácu.

Narodil som sa v roku 1930 v obci Rudina pri Žiline. Mal som sedem súrodencov. S biblickou pravdou som sa prvýkrát stretol v čase druhej svetovej vojny. Do našej dediny prišiel istý brat, pionier (ako sa vtedy hovorilo priekopníkom), ktorý tam rozširoval biblické publikácie. Na túto zvestovateľskú činnosť kladne zareagoval môj otec. Začal študovať Bibliu a viedol k tomu aj nás. Viera v pravého Boha mi od detstva prinášala skutočný zmysel života.

Vyučil som sa za hodinára v Česku a tam som bol v roku 1947 aj pokrstený ako Jehovov svedok. Po vyučení som sa vrátil na Slovensko a zamestnal sa v továrni na výrobu hodín. Neskôr som pracoval ako zámočník. Keď som mal dvadsať rokov, povolali ma do armády, čo som pre svoje biblicky školené svedomie odmietol. Za tento postoj som strávil viac ako 5 rokov vo väzení. Časť trestu som strávil aj ťažkou prácou v uránových baniach v Jáchymove.

Po prepustení z väzenia som sa vrátil do rodnej Rudiny a oženil som sa. Spolu s manželkou sme vychovali dve dcéry. V roku 1980 som sa presťahoval do Rimavskej Soboty a neskôr do Lučenca. Tam som žil až do roku 2020, keď sa v mojom živote odohrala ďalšia významná zmena – sťahovanie do domova Jah jireh v Prievidzi. Stále ma zaujímajú moderné elektronické zariadenia a učím sa s nimi pracovať. Som vďačný nášmu Otcovi, že sa v tejto náročnej dobe stále stará o svojich služobníkov prostredníctvom bohatého duchovného pokrmu a zhromaždení, ktoré prebiehajú formou videokonferencie.

Za dlhé roky služby Jehovovi som nazbieral mnoho cenných skúseností a zážitkov. Stále rád spomínam na svoj prvý zjazd Jehovových svedkov v roku 1947 v Brne. Po vyše 40-ročnej prestávke vynútenej zákazom našej činnosti som pocítil nesmierne šťastie, keď som mohol byť na medzinárodnom zjazde v Prahe v roku 1991. Láska a jednota Božieho ľudu z rôznych krajín sveta, ktorú som na týchto zjazdoch cítil, na mňa silne zapôsobila. A je pre mňa posilou ešte aj dnes, keď spomínam na tieto historické chvíle.

Teraz sa už veľmi teším na čas, keď sa splnia slová z môjho obľúbeného biblického proroctva zo Zjavenia 21:3, 4, keď už nebude smútok, plač ani bolesť a keď bude sám Boh s nami. Verím, že potom sa začne aj pre mňa písať nová, ešte radostnejšia kapitola života.

V marci 2021 uplynul rok od prvých prípadov ochorenia COVID-19 na Slovensku. Práca všetkých, ktorí sa starajú o rezidentov v našom domove, je v tomto období veľmi náročná – jednak pre prísne hygienické opatrenia, vrátane nosenia respirátorov, či v prípade starostlivosti o chorých aj skafandrov, jednak pre pretrvávajúce obmedzenia kontaktov. Predstavenstvo združenia Jah jireh si mimoriadne váži obetavosť a nasadenie všetkých zamestnancov – prejavy ich zodpovednosti, ale aj lásky voči klientom.

Napriek fyzickej izolácii od okolitého sveta, sú rezidenti v živom kontakte s kresťanským zborom i svojimi blízkymi. Mnohí sa zlepšili v používaní elektronických zariadení, ktoré im umožňujú byť na zhromaždeniach a žiť plnohodnotným duchovným životom. (Izaiáš 60:16)

Začiatkom roka 2021 rezidenti aj pracovníci domova absolvovali očkovanie proti ochoreniu COVID-19

Koncom roka 2019 sa objavili v Číne prvé prípady nákazy vírusom SARS-CoV-2. Ochorenie, ktoré tento vírus spôsobuje, sa nazýva COVID-19. Najmä u starších ľudí a osôb s inými ochoreniami je spojené s rizikom komplikácii a ohrozenia života. Na Slovensku bol prvý prípad nákazy potvrdený 6. marca 2020. Štátne orgány začali prijímať opatrenia proti šíreniu tohto ochorenia, čo vyústilo k vyhláseniu núdzového stavu od 15. marca 2020.

Život celej krajiny sa radikálne zmenil. Boli zakázané spoločenské, kultúrne či náboženské zhromaždenia, zatvorené školy, obmedzená činnosť nemocníc. Mimoriadne opatrenia boli nutné najmä v domovoch sociálnych služieb, lebo správy hovorili o vysokej úmrtnosti práve v zariadeniach, kde sa toto ochorenie dostalo. Napríklad podľa portálu Business Insider až polovica úmrtí v Európe bola spojené s domovmi poskytujúcimi dlhodobú starostlivosť. Uvedomili sme si, že je mimoriadne dôležité ochrániť pred nákazou personál a najmä rezidentov nášho Domova Jah jireh v Prievidzi.

Už od začiatku pandémie sme robili opatrenia na ochranu rezidentov. Zaviedli sme nosenie rúšok a dezinfekciu rúk všetkých zamestnancov, dobrovoľníkov aj ľudí vykonávajúcich nutné opravy. Zhodou okolností sa nám v tomto období pokazilo niekoľko zariadení, ktoré si vyžadovali opravy odborníkov. Zmenil sa aj spôsob výdaja stravy či dezinfekcia a vetranie priestorov jedálne, To si vyžadovalo viac času, viac práce zamestnancov, ale aj trpezlivosti rezidentov. Opatrenia sa ešte sprísnili celoplošným zákazom návštev v sociálnych zariadeniach.

V Domove Jah jireh nás v marci opustila naša milá sestra Irenka Ďugová. Vzhľadom na obmedzenia nebolo možné usporiadať pohreb s účasťou viacerých ľudí, preto bol pohrebný prejav vysielaný prostredníctvom aplikácie Zoom®. Vďaka tomu sa na smútočnom stretnutí zúčastnili mnohí členovia rodiny, priatelia aj všetci rezidenti nášho domova. Bolo to aj svedectvo pre príbuzných a známych, ktorí by sa osobne na pohrebe nemohli zúčastniť.

Opatrenia pre rezidentov v duchovných činnostiach

Úlohou personálu, hlavne opatrovateliek a sociálnej pracovníčky, je vyplnenie a spestrenie času, najmä keď rezidenti nemôžu vychádzať von. Na kresťanských zhromaždeniach sa vďaka aplikácii Zoom® v tomto období zúčastňovalo skoro vždy 100 % rezidentov. Mohli sa pozdraviť so svojimi priateľmi, a dokonca vidieť novonarodeného člena zboru. Príprava na zhromaždenia a denné texty boli spestrené prostredníctvom ochotných bratov cez Zoom®. Všetky nové príspevky na JW.ORG® a JW.LIBRARY® okamžite objavila jedna pohotová rezidentka a zvyčajne do 24 hodín sme zorganizovali ich spoločné sledovanie. Rodinná atmosféra, ktorú sa snažíme v Domove Jah jireh vytvárať, pomohla všetkým zachovať si dobrú náladu a minimalizovať stres.

Čo priniesla pandémia COVID-19 do Domova Jah jireh? Preverila lásku a rodinné prostredie. Rezidenti sa začali po každom jedle viac spolu stretávať a diskutovať o rôznych veciach a spomínať na svoje zážitky. Záujem príbuzných a priateľov, ktorí telefonovali a písali pozdravy, ukázal, akú veľkú máme rodinu. Pozdravy a dary prichádzajú zo Slovenska aj zo zahraničia. Dobré vzťahy personálu s rezidentmi pomohli zvládať stresové situácie, ktoré spôsobovali obmedzenia a izolácia. Jednoduchší život priniesol viac ohľaduplnosti a humoru!

Ochranné a dezinfekčné prostriedky

Vlastné zásoby ochranných prostriedkov i ďalšie dodávky od dobrovoľníkov nám umožnili starať sa o bezpečné prostredie. Navyše boli domovy sociálny služieb od apríla 2020 vyhlásené za subjekt hospodárskej mobilizácie, a preto Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR aj Trenčiansky samosprávny kraj zabezpečovali ochranné prostriedky a dezinfekciu. V zásobovaní, hlavne v začiatkoch, nám pomohla spolupráca s lekárňou Dr. Max a dary od nej. Pre viac informácii pozri INSTAGRAM Jah jireh-Sk, Facebook.

Narodil som sa v roku 1947 v Prievidzi, časť Necpaly. Moji rodičia boli katolíckeho vierovyznania a aj nás, svoje deti, viedli k tomuto náboženstvu. Mal som dve sestry, no mladšia sestra zomrela, keď mala dva roky. Táto udalosť hlboko zasiahla do života celej našej rodiny. Moji rodičia boli veľmi starostliví a pracovití. Vychovávali nás v láske, viedli k pracovitosti, zodpovednosti a k úcte. Doma sme mali aj my deti veľa práce, pomáhali sme rodičom na záhrade, no moje detstvo bolo šťastné, hoci poznačené bolesťou zo straty sestričky.

Vyučil som sa na SOU baníckom v odbore elektrotechnika. Po skončení školy som sa zamestnal v bani v Novákoch, kde som značnú časť života pracoval. K mojím záľubám patrilo poľovníctvo, pomáhal som v hasičskom zbore aj v organizácii Červený kríž. Hoci boli ciele týchto organizácii ušľachtilé, spoločenský život v nich sa vyznačoval bujarými zábavami a nadmerným pitím alkoholu.

Takýto spôsob života sa mi nepáčil, bol som nespokojný a túžil som žiť inak. Časom som v práci začal spoznávať niekoľkých kolegov, o ktorých som vedel, že im ich viera nedovoľovala učiť sa bojovať a radšej si vybrali ťažkú prácu v bani. Boli to Jehovovi svedkovia. Veľa sme sa spolu rozprávali o živote, o ľuďoch, o Bohu. Časom som so svedkami začal študovať Bibliu. V ich spoločnosti som sa cítil veľmi dobre, a preto som sa časom prestal stretávať so svojimi bývalými priateľmi.

Vďaka štúdiu so svedkami som už život začal vnímať inými očami. Naučil som sa poznávať jeho pravý zmysel, spoznávať seba, Jehovu, pracovať na vlastných nedostatkoch a nájsť vnútorný pokoj. V roku 1991 som sa dal pokrstiť.

Ľudia v mojom okolí vrátane rodičov nesúhlasili s mojím rozhodnutím, a tak som musel čeliť ich posmechu a nemilým rečiam. Bol som však trpezlivý a zároveň pokojný na ceste poznania pravdy. Veľmi som sa snažil uplatňovať slová zo Žalmu 37, verše 8, 9:

„Zbav sa hnevu a zlosti, nerozhorčuj sa, lebo začneš konať zlo. Veď zlí budú zničení, ale tí, čo dúfajú v Jehovu, budú vlastniť zem.“

Zmeny osobnosti, ktoré som urobil vďaka biblickej pravde, si všimli aj moji rodičia a časom sa s mojím novým spôsobom života zmierili a akceptovali ho.

Keď som išiel do dôchodku, odišiel som na rok do Bratislavy. V tom čase sa začali prípravné práce na výstavbe Bételu, kde som pracoval ako dobrovoľník. Po návrate som sa staral o svoju mamu, ktorá už potrebovala opateru. Bol som s ňou do poslednej chvíle jej života. Neskôr som sa podieľal i na výstavbe sály Kráľovstva u nás v Prievidzi. S pribúdajúcim vekom však aj mňa začali trápiť zdravotné problémy. Vtedy mi pomáhali moji duchovní bratia. Zdravotný stav sa mi postupne zhoršoval a už som nemohol zostať bývať sám. Keď som sa rozprával o mojej situácii s bratmi, navrhli mi pobyt v Domove Jah jireh. Rozhodnutie nebolo jednoduché, ale dnes viem, že som sa rozhodol správne. Žijem v spoločnosti duchovných bratov a sestier a mám tu zabezpečenú potrebnú starostlivosť. Naďalej udržiavam pekný vzťah s mojou staršou sestrou.

Dnes sa zoznámime s ďalším rezidentom domova Jah jireh v Prievidzi. Je ním stále usmiaty Jožko Vašák.

„Narodil som sa v roku 1942 v obci Matejovce nad Hornádom na Spiši ako siedme z jedenástich detí. Spomínam si na svoje detstvo cez vojnu – život bol ťažký, a keď mamka chcela, aby sme mali každý deň čo jesť, museli chlieb pred nami schovávať. Vojna sa skončila, ale naše ťažkosti nie. Už v mladom veku som začal zarábať, aby som pomohol rodičom postarať sa o mojich mladších súrodencov.

Pracoval som ako šofér, v železorudných baniach, na stavbách i priamo v bani. Časom som sa oženil a v Spišskom Hrušove sme si postavili dom. S manželkou sme vychovali 4 synov.

Od detstva som sa zaujímal o Boha a náboženstvo. Naša rodina patrila do katolíckej cirkvi. Pravidelne som chodil do kostola a slúžil som ako kantor. No niektoré veci v cirkvi sa mi nepáčili – pokrytecké správanie duchovných, nebiblické náuky o nesmrteľnosti duše a o trojici. Keď som mal asi 40 rokov, verejne som vystúpil v našom kostole a povedal som, že to, čo učia, nie je podľa Biblie a že nekonajú podľa nej, ale porušujú Boží zákon. Prestal som chodiť do kostola, ale viery v Boha som sa nevzdal. No mal som pocit, že nikde nepatrím.

Približne v tom čase k nám do práce nastúpil nový kolega Viktor. Iní spolupracovníci sa o ňom vyjadrovali hanlivo, ba ani v autobuse si k nemu nikto zvyčajne neprisadol. Chcel som zistiť prečo. Dozvedel som sa, že Viktor je Jehovov svedok. Dali sme sa do reči a Viktor mi ponúkol, že bude so mnou študovať Bibliu. Povedal som mu, že Sväté Písmo dobre poznám, a odmietol som.

V tomto čase som však stále viac uvažoval nad zmyslom života a cítil som duchovnú prázdnotu. Viktor sa nevzdal a raz mi povedal: „Poďme to ešte raz preskúmať, možno si len niečo prehliadol.“ Nakoniec som súhlasil so štúdiom. A postupne sa mi otvárali oči. Zrazu mi všetko dávalo zmysel. Pravdu som nadšene prijímal a v roku 1990 som bol pokrstený na zjazde v Prahe. Keď som sa vracal domov, mal som pocit, že kráčam vo vzduchu a nie po zemi. Konečne som našiel pravdu a mohol som uctievať jediného pravého Boha! Dal som si za cieľ celej rodine hovoriť o tom, čo som sa dozvedel.

Zistil som, že niektorí moji príbuzní vedeli o pravde už od 20. rokov minulého storočia od ľudí z Ameriky a dobre poznali bádateľov Biblie. A tak ma podporovali. Ale väčšina členov mojej rodiny bola proti pravde, ktorú som spoznal. Nikdy som sa však nevzdal. Všimol som si, že mnohí sa stavali proti mne len preto, lebo sa báli viac ľudí ako Boha. Niektorí mi však tajne fandili. Napriek tomu som horlivo hovoril iným o tom, čo som sa dozvedel z Biblie.

Pred časom som sa presťahoval do Hlohovca, kde som býval šesť rokov. Medzi spolukresťanmi som si našiel veľa cenných priateľov. Pred rokom som prišiel bývať do domova Jah jireh v Prievidzi, kde žijem doteraz. Nakoľko mi to zdravie dovoľuje, aj tu hovorím o biblickej pravde s inými.“

Na otázku, ako sa mu v domove páči, odpovedá: „Viem že nikde inde by mi nebolo lepšie!“ Teší sa z dobrej spoločnosti so svojou duchovnou rodinou a je vďačný za poskytovanú starostlivosť.

Jožko sa ako brat zapája aj do duchovného života v rámci Domova Jah jireh, za čo sme mu všetci vďační.

Manželia Irenka a Andrej sú pre Jah jireh veľkým prínosom. Sú to usmievaví a šťastní ľudia, ktorí šíria okolo seba lásku a pokoj. Ich príbeh ukazuje, ako sa dá prežiť život pozitívne aj napriek náročným okolnostiam.

„Obaja sme sa narodili počas 2. svetovej vojny. Ja v roku 1940 v Palíne pri Michalovciach a Andrej v roku 1941 v Habure pri Medzilaborciach,“ začína Irenka. „Moji rodičia boli katolíci. Už ako dieťa som sa pýtala, prečo som sa narodila do takého nepokojného sveta. Aký je zmysel života?

Raz som sa dostala do konfliktu so spolužiačkou, ktorá tvrdila, že Ježiš mal súrodencov. Poprosila som tetu z Ameriky, aby mi poslala Bibliu. Nedočkavo som sa pustila do čítania. Po krátkom čase som sa dočítala o Ježišových súrodencoch. Bolo to, ako by ma zasiahol blesk!

Niektorí naši susedia boli Jehovovi svedkovia. Na jeseň 1952 pri páraní peria sme sa s nimi dali do reči o Bohu. To, čo hovorili, sa mi páčilo, a tak sme celá rodina začali študovať. O rok neskôr som sa ako 13-ročná dala pokrstiť.“

Teraz sa na chvíľu venujme Andrejovi: „V roku 1952 začala moja maminka čítať publikácie Jehovových svedkov. Pridal som sa aj ja. Miloval som žalmy a ako mladý chlapec som sa prvých 25 žalmov naučil naspamäť. Pokrstiť som sa dal ako 18-ročný.

Na stavbe domu jedného brata som si všimol milú sestru menom Irenka. Hneď sa mi zapáčila. O pár dni som jej napísal prvý list. Dovedna som jej napísal 105 listov, ktoré má dodnes odložené. Vzali sme sa v roku 1962, o tri roky sa nám narodila dcérka Slávka a o päť rokov neskôr syn Ondrej.

Pracoval som na pošte a neskôr pri rámovaní obrazov. Voľný čas som spolu s Irenkou a deťmi venoval službe pre Jehovu, ku ktorej patrila aj výroba literatúry. Vo februári roku 1978 som začal slúžiť ako priekopník a v priekopníckej službe som pokračoval osem rokov. Tešíme sa, že mnohí z tých, ktorým sme pomohli spoznať pravdu, slúžia verne Bohu doteraz. A nielen oni, ale aj ich deti a deti ich detí.

Po páde komunizmu sme mali výsadu pracovať na príprave prvých veľkých zjazdov v Prahe – varili sme pre stovky dobrovoľníkov, ktorí opravovali štadióny. Táto práca i zjazdy boli pre nás nezabudnuteľným zážitkom.

Sme šťastní, že sme život zasvätili Jehovovi i za to, že Jehova bol vždy s nami. V službe sme sa snažili riadiť príkladom Izaiáša, ktorý na otázku: "Koho pošlem a kto nám pôjde?" odpovedal:"Tu som! Pošli ma." (Izaiáš 6:8)

Teraz žijeme s duchovnými bratmi a sestrami v Domove Jah jireh, kde je o nás dobre postarané v každej oblasti – duchovnej, ale aj telesnej. Tešíme sa veľmi na čas, keď Jehova privedie na našu zem raj, a žiadny obyvateľ nepovie: "Som chorý."

„Narodila som sa v roku 1936 v dedinke Zádubnie blízko mesta Žilina. Do osemnástich rokov som bývala spolu s rodičmi a bratom a potom som sa rozhodla odísť na Moravu. Tam som si našla zamestnanie a neskôr manžela Jozefa. V roku 1964 sme mali svadbu. Mali sme malé hospodárstvom s domom v dedinke Pelíkovice neďaleko Liberca na severe Čiech. Doma som veľmi rada vyrábala bižutériu a starala som sa o domáce zvieratá.

Po desiatich rokoch sme sa presťahovali do mojej obľúbenej Žiliny na Bulvár, čo je jedna z hlavných ulíc neďaleko centra Žiliny. Mojím heslom bolo v práci, ktorú som vykonávala na Vysokej škole dopravnej, vychádzať s každým dobre a byť milá... Taký bol aj môj otecko, ktorého som mala za vzor. Videla som, ako trpia tí, ktorým druhí ubližujú, a preto som chcela byť na ľudí dobrá.

S biblickou pravdou som sa stretla prvýkrát ako dieťa. Vtedy som mala asi 10 rokov. Strýko, s ktorým sme mali spoločný dvor, sa ma raz spýtal, či nás v škole učia, aké je Božie meno. Samozrejme, že nie! Keď som sa dozvedela Božie meno, spýtala som sa farára, prečo ho nepoužíva. Povedal mi, že mám „nekalé myšlienky“, a navrhol triednemu učiteľovi, aby mi dal známku päť.

Prešlo viac ako 50 rokov. V roku 2000 som sedela na lavičke a prisadli si ku mne dve milé panie. Spýtali sa ma, či chcem poznať pravdu o riešení zlej situácie na zemi. Štúdiom Biblie som spoznala odpoveď na moje otázky. Získala som veľkú rodinu a mnoho priateľov, ktorí prejavujú skutočnú kresťanskú lásku.

Ovdovela som a moja dcéra tragicky zahynula, ale stále mám svojich priateľov a pomoc nášho Otca Jehovu. Tu v Domove Jah jireh v Prievidzi som získala ďalšiu rodinu – rezidentov a personál. Personál sa ku mne správa pekne a dobre sa tu o mňa starajú. Cítim sa tu na jednotku s hviezdičkou! Cením si aj spoločné duchovné aktivity. Napríklad spoločnú prípravu na zhromaždenia, ktorá mi pomáha podávať komentáre v sále Kráľovstva. Snažím sa byť ku všetkým dobrá a láskavá.“

Naša Margitka, ako ju všetci voláme, je skutočne milá a dobrá sestra! Jej mierna povaha prispieva k pokojnej atmosfére v celom Domove Jah jireh. Má šikovné ruky a vyrába krásne háčkované, štrikované dečky a ozdoby. Hoci zanechala v Žiline svojich dlhoročných priateľov, získala nových v Prievidzi. V Domove Jah jireh sa teší z veľkého spoločenstva mladých aj vekovo starších ľudí pri návštevách, spoločenských stretnutiach a v zbore.

Sestra je plná optimizmu a lásky ku všetkým v Domove Jah jireh. Jej životné skúsenosti a zmysel pre humor rozradostňujú nielen nás tu, ale aj v zbore na zhromaždeniach. Sme radi, že je tu s nami.

„Narodila som sa v roku 1924 a vyrastala som v mestskej štvrti Staré Sídlisko v Prievidzi. Biblickú pravdu som spoznala ako vydatá žena od spolupracovníčky. Študovali so mnou moji susedia, tiež Jehovovi svedkovia. Veľmi ma zaujalo ich láskavé správanie.

Raz sme sa rozprávali a pozvali ma na zhromaždenie. Keď som tam prišla, všetci mi podávali ruky a pekne ma privítali. Boli presne takí ako aj moji susedia – milí a láskaví. Môj manžel najprv nebol nadšený mojím štúdiom Biblie. Pamätám si, ako nadával, že ,keď mu sem svedkovia prídu, tak ich kopne‘. Ale keď naozaj prišli, pekne ich privítal.

A tak sme študovali ďalej, až som sa dala v roku 1971 pokrstiť. Tešila som sa, že som vďaka Jehovovi našla pravdu, takých milých ľudí a vnútorný pokoj. Ten som pociťovala aj počas období, keď som slúžila ako priekopníčka.

Môj manžel už nežije, ale moje tri dcéry slúžia Jehovovi spolu so svojimi rodinami a dokonca aj ich deti a vnúčatá. A rodinou sa stali pre mňa aj bratia a sestry tu v Domove Jah jireh. To, čo som si všimla najprv u svojich susedov a potom to videla v zbore, môžem vidieť aj tu – šťastný a láskavý ľud. Som naozaj šťastná a každý deň za to veľmi ďakujem Jehovovi.“

Sestra je plná optimizmu a lásky ku všetkým v Domove Jah jireh. Jej životné skúsenosti a zmysel pre humor rozradostňuje nielen nás tu, ale aj v zbore na zhromaždeniach. Sme radi, že je tu s nami.

Tohtoročné leto sa vyznačovalo ustáleným a príjemným počasím. V Domove Jah jireh sme ho využili aj na príjemné spoločenské aktivity.

Už 9. júna sme zorganizovali pre našich rezidentov, ale aj pre členov oboch zborov v Prievidzi gulášovú párty, ktorá mala za cieľ utužiť staré priateľstvá a nadviazať nové. Brat Samuel Szalay, člen predstavenstva združenia Jah jireh, varil guláš už od 6.00 hodiny ráno. Keď na obed prišli hostia, jedlo už bolo hotové a nebolo ho málo. Na tejto akcii sa zúčastnilo asi 130 ľudí.

Okrem dobrého jedla a príjemných rozhovorov sme sa potešili aj z biblickej divadelnej hry o vernom Noemovi, ktorú s najmenšími naštudovala sestra Scarlett Szalayová.

19. júla 2018 – Po roku zavítala do nášho domova v Prievidzi hudobná formácia Viktor Family, naši milí spolukresťania z Prahy. V priestoroch pred Domovom odohrali dva asi dvojhodinové koncerty. Bol to hudobný zážitok nielen pre hostí a obyvateľov Jah jireh, ale aj pre ľudí z okolia.

Brat Viktor Vondráček s rodinou pripravili úžasné hodobné pásmo. Okrem starej dobrej klasiky od V. A. Mozarta či A. Dvořáka zazneli aj dve novinky – skladby z rozprávky "Šialene smutná princezná", ktorá sa natáčala aj na neďalekom zámku Bojnice, a zmes duchovných piesní osobitne upravených pre Viktor Family. Prítomní hostia, medzi ktorými boli aj susedia Domova z Prievidze či hostia z Bratislavy, ocenili hudobný výkon úprimným potleskom.

Veľmi si vážime obetavosť našich priateľov Viktora, Adély, Martina a Daniela Vondráčkovcov, ktorí bez nároku na honorár a na vlastné náklady pricestovali odohrali tieto nádherné koncerty. Už teraz sa tešíme na ich ďalšiu návštevu v roku 2019.

30. augusta 2018 – S našimi rezidentmi sme sa vybrali na výlet do kúpeľov v Bojniciach. Za pekného počasia sme sa potešili pohľadom na upravený park, majestátny zámok, či ryby plávajúce v jazierkach. V kúpeľnom parku sme mohli ochutnať aj vodu z niektorých z 9 minerálnych prameňov, ktorá zlepšuje látkovú výmenu, imunitu, ale pôsobí priaznivo aj na nervový systém.

Návštevu kúpeľov sme ukončili príjemným posedením v kaviarni pri jazierku v tieni stromov a za veselej nálady rezidentov.

Dňa 23. októbra 2017 sa uskutočnila prvá výročná schôdza občianskeho združenia Jah jireh na Slovensku. Okrem členov združenia sa na nej zúčastnili aj rezidenti a zamestnanci Domova Jah jireh v Prievidzi. V príjemnej atmosfére sme si vypočuli správu o činnosti od času otvorenia Domova aj o plánoch do budúcnosti.

Všetci prítomní zhodne konštatovali, že tento projekt slúži ušľachtilému účelu – starostlivosti o seniorov, ktorí to potrebujú a oceňujú. Napĺňajú sa tým aj slová z Biblie z listu Jakuba, ktorý „starostlivosť o vdovy“ aj vdovcov opisuje ako prejav náboženstva, ktoré sa páči Bohu. (1. kapitola, 27. verš)

Domov začal slúžiť svojmu účelu 1. septembra 2016. Tohto roku sa podarilo nainštalovať v Domove pojazdné kreslo, ktoré spája prízemie s prvým poschodím. Je to veľká pomoc pre tých, ktorí majú ťažkosti s chodením po schodoch.

V Domove je v súčasnosti 10 rezidentov, z toho je 9 sestier a jeden brat. Momentálne sú voľné 3 miesta.

Jedným z bodov schôdze bol aj prehľad o finančnej situácii Domova. Domov bol zakúpený bez komerčnej pôžičky z prostriedkov českého Jah jireh, z rôznych darov a niekoľkých veľkorysých bezúročných pôžičiek, ktoré je potrebné riadne splatiť. Tí, ktorí si želajú prispieť, tak môžu urobiť:
eurový účet v Tatrabanke č. 2941029461/1100
IBAN: SK80 1100 0000 0029 4102 9461
BIC (SWIFT): TATRSKBX
alebo
účet v českých korunách v ČSOB č. 274588278/0300
IBAN: CZ75 0300 0000 0002 7458 8278
BIC (SWIFT): CEKOCZPP (Česká republika)
Všetkým ochotným darcom ďakujeme za ich príspevok a tešíme sa na ďalší rok činnosti.